CERN som si od prvej návštevy v roku 2010 pamätala ako miesto, kde dokážu  nadchnúť pre vedu aj úplných laikov.  A hoci zo mňa na druhý pokus, a ani na žiadny ďalší, jadrový fyzik nebude, trpezlivý a láskavý prístup našej sprievodkyne Iny Carli, Slovenky pôsobiacej v CERN-e, ma doslova očaril.

Na experimente ATLAS, kde v súčasnosti pôsobí, onedlho umožnia niekoľkým návštevníkom nazrieť do útrob podzemia, čo nie je bežnou praxou. Je to vďaka plánovanej odstávke urýchľovača, ktorá potrvá do jari. Spomínaným šťastlivcom, mimochodom Slovákom, ticho závidím. Prednášku ďalšieho Slováka, Michala Zamkovského, som sledovala so zatajeným dychom. Miestami aj s obavami, aby svoje doplňujúce otázky nenamieril  naším smerom. Obdivujem študenta Peťa Kravára, ktorý ich dokázal zodpovedať správne a nebál sa klásť vlastné. Na konci sme ho od Michala nedokázali odtrhnúť!

A aby som nerozprávala len o vede. Na obed nás pustili do reštaurácie, kam chodia aj zamestnanci CERN-u a musím povedať, že im tam varia výborne! Nehovoriac o zážitku, keď nám jedlo servíroval šéfkuchár v typickej čapici  a všade naokolo sedeli možno najväčšie mozgové kapacity na svete. Popri takom zistení je hotel, v ktorom z kohútikov tečie Evian, len slabým odvarom.  Teraz žartujem. Pravdou je, že mestečko Evian so svetoznámym prameňom susedí s Thonon les Bains, kde sme bývali. Mimochodom v blízkosti Ženevského jazera, ktoré sme síce pre stromy nevideli, ale páni šoféri nám to vynahradili zastávkou pri nádhernej zasneženej vyhliadke nad Montreaux.

Zarazilo ma len jedno – strohá a odmeraná tvár sochy cisárovnej Sissi na ženevskom nábreží. Kam sa podelo filmové slniečko v podaní Romy Schneider?

Katarína Lehotská