Kategória JuniorTEXT mala na tohtoročnom Junior Internete AMAVET-u v doterajšej histórii najväčší počet prihlásených prác. Možno to spôsobila vyhlásená téma „Je tajomstvom šťastia nezištná pomoc iným?“. Autori textov kľúčové slová „šťastie“ a „pomoc“ pozvŕtali z rôznych uhlov pohľadu. Šesť prác hodnotiaca komisia posunula do finále, čo už samo o sebe bolo malým víťazstvom. Tu mali autorky, v tomto prípade samé dievčatá, možnosť za 3 a pol minúty obhájiť svoj text pred auditóriom svojich rovesníkov a samozrejme aj porotou. Šestnásťročná Sabina Sabová podfarbila svoju prezentáciu príbehu „Tajomstvo Afriky“ náladovým hudobným podmazom a zožala najväčší potlesk prítomných a hodnotiaca komisia jej v silnej konkurencii prisúdila prvé miesto.

Veľmi silný príbeh, dramaturgicky pekne vystavaný, vyvoláva u čitateľa pocit akoby autorka bola 25-ročnou hlavnou hrdinkou Silviou. Len vek autorky, 16-ročnej Sabiny, prezradil, že ide o autorskú fikciu a jej prvú poviedku. Hodnotiaci vyzdvihli pútavo vyrozprávaný príbeh s využitím krátkych dialógov a vlastným zamyslením sa hlavnej hrdinky Silvie nad tým, ako, spočiatku nanútená práca dobrovoľníčky v africkej Moshi, mení jej životný postoj, keď pocíti, že pomoc dvojročnej Addae ju napĺňa šťastím. Príbeh je ukážkou zmeny postoja mladého človeka, vyvolaná emócia životnou realitou a osobnou skúsenosťou postupne mení hodnoty 25-ročnej Silvie. Príbeh sa odohráva síce v Afrike, ale mohol by sa udiať kdekoľvek na svete...

Víťaznú poviedku JuniorTEXT-u „Tajomstvo Afriky“ vám ponúkame v autentickom znení:

"Vitaj v Moshi, Silvia." Natešene sa usmiala Jana a ja som sa znechutene poobzerala po rozložených stanoch a prekvapených afrických deťoch. Hold, každý deň v Tanzánii nepríde do sirotinca autobus plný dobrovoľníkov. Znechutene som prekrútila očami a vystúpila som z dodávky, aby som sa mohla pridať medzi skupinu dobrovoľníkov zhromažďujúcich sa okolo vedúcej výpravy stojacej obďaleč. 

"Hi, i´m Jana." Prihovorila sa Jana nejakému čudne vyzerajúcemu africkému dieťaťu a žiarivo sa na neho usmiala. Dieťa sa na ňu vystrašene pozrelo a v rýchlosti odišlo za svojimi kamarátmi. Jana si z toho veľkú hlavu nerobila a podišla k ďalšej skupinke detí.

"Typická Jana." Zamrmlala som si popod nos a prezrela som si obrovský stan, ktorý pravdepodobne slúžil ako jedáleň.

"Silvia, usmej sa trochu, naháňaš im strach." Podišla ku mne Anna, ďalšia z dobrovoľníčok. 

"Anna, dobre vieš, že neznášam dobrovoľníctvo a som tu iba preto, že ma sem poslali rodičia. Ak sa budem správať arogantne, možno si moje prijatie rozmyslia a pošlú ma domov. Aspoň by som si namiesto otročenia pre africké decká," prekrútila som očami, "mohla užívať na Bali."

"Buď optimistická, veď si tu iba na dva mesiace. Určite si to tu zamiluješ. Myslím, že sa tu nájde niečo, čo zmení tvoj život. " Povzbudila ma Anna a odišla ku zbytku skupiny. Povzdychla som si a zviazala som si svoje dlhé vlasy do drdolu. 

"Verím v to, že každý z vás odtiaľto odíde s iným pohľadom na svet. Pretože spoločne robíme svet lepším!" Dokončila svoj motivačný príhovor vedúca výpravy. Väčšinu z príhovoru som nepočula, ale i tak som sa rozhodla zatlieskať. To že neznášam dobrovoľníctvo neznamená, že sa musím strápniť aj pred dobrovoľníkmi. 

"Každému z vás pridelíme skupinu detí, s ktorými budete počas vášho času stráveného v Afrike pracovať. Štefan, Jana a Silvia, vy dostanete jedno dieťa, keďže ste s nami na výprave prvý krát. Samozrejme, ak sa pri prvom dieťati osvedčíte, pridáme vám na starosť ďalšie. Vaše deti vás už čakajú pred stanmi." Oznámila vedúca a povzbudzujúco sa na nás pozrela. Povzdychla som si, zodvihla som svoju tašku a vydala som sa hľadať svoj stan. Keď som konečne našla ten svoj, všimla som si, že pred ním žiadne dieťa nestojí. 

Vďakabohu. Pomyslela som si a rýchlo som vošla dovnútra dúfajúc, že sa prideleniu dieťaťa vyhnem. Avšak hneď ako som vošla dovnútra stanu, zostala som zarazene stáť a pozorovať spiace dieťa ležiace na mojej posteli, prikryté látkou, ktorá zároveň slúžila aj ako oblečenie. Ak sa to teda dalo oblečením nazvať. Sťažka som prehltla a hodila som tašku vedľa postele. Vzala som dieťa na ruky so snahou neprebudiť ho. Až po zreteľnejšom preskúmaní tváre som rozpoznala, že je to dievčatko. Malé dievčatko, ktoré nemohlo mať viac ako dva roky. Dievčatko, po chvíli spánku v mojom náručí, otvorilo svoje veľké hnedé oči a uprelo na mňa svoj hlboký pohľad.

"Ahoj zlatíčko." Vyšlo zo mňa, keď ku mne dievčatko natiahlo svoju malú rúčku. Sama som bola prekvapená zo svojej reakcie. Bolo to akoby do mňa jediným svojim dotykom preniesla všetku tú radosť, lásku a nevinnosť.

"Silvia, prepáč. Asi ti museli prideliť zlé dieťa. Poviem im.." Vošla do stanu Anna.

"Nie, to je v poriadku." Prerušila som ju ihneď.

"Si si istá, že Addae zvládneš?" Uisťovala sa.

"Nevidím dôvod, prečo by nám to spolu nemalo fungovať." Usmiala som sa na ňu odhodlane.

"Dobre, idem ti o nej nájsť papiere." Usmiala sa nadšene a opustila stan. Svoj pohľad som takmer okamžite presunula na Addae, malé dievčatko spiace v mojom náručí. Prišlo mi to, akoby som sa na túto krásnu detskú tváričku mohla pozerať do konca života a stále by som sa jej nemohla nabažiť. 

 

"Lunch!" Zakričala vedúca a ja som iba počula radostné výkriky detí, ktoré sa hrnuli k jedálni, aby sa im ušiel obed. Spolu s Addae na rukách som vyšla von zo stanu a rozhodla som sa k nim pridať. Postavila som sa do radu a vzala som si misku. Všímala som si znechutené pohľady všetkých sirôt, keď im do misky naložili podivnú stravu, ktorá mi pripomínala krupičnú kašu. 

"Čo je to?" Otočila som sa na Štefana stojaceho za mnou, ktorý mal okolo nohy obmotané nejaké dieťa. 

"Vločkový drink." Odvetil mi poučne.

"Hnus." Znechutene som sa zatvárila.

"Deti to jedia každý deň. Vraj je to veľmi výživné a dáva im to všetky živiny, ktoré potrebujú." Poučil ma.

"To nemení nič na tom, že to vyzerá akoby sa ti niekto vyvracal do taniera." Odbila som ho a otočila som sa na Beátu, vydávajúcu jedlo.

"Dala by som si cestoviny s boloňskou omáčkou." Usmiala som sa na ňu a podala som jej svoju misku.

"Dobrý vtip." Zasmiala sa silene a naliala mi do misky vločkového drinku.

"Ďakujem." Znechutene som odvetila a vzala som si misku.

"A nezabudni nakŕmiť aj Addae." Pripomenula mi s úsmevom a ja som sa pozrela na Addae, zvedavo pozorujúc dianie navôkol nás.

"Samozrejme." Usmiala som sa na Addae a sadla som si pri stôl dobrovoľníkov.

"Dobrú chuť." Popriala mi Jana.

"Dobrú chuť." Povedala som a nasilu som sa na ňu usmiala. Addae som si položila na koleno a druhou rukou som si nabrala lyžicu vločkového drinku. Zhlboka som sa nadýchla a vložila som si lyžicu do úst. Takmer okamžite ma naplo a mala som čo robiť, aby som túto výživnú pochúťku nevyvrátila späť do taniera. S ťažkosťami som jedlo prehltla, ak sa to teda jedlom dalo nazvať a pohľadom som začala hľadať vodu na zapitie. 

"Ak hľadáš vodu, tak márne. Kvôli nedostatku vody je zakázané zapíjať jedlo. Vodu dostaneš až po tom, ako doješ." Poučil ma opäť Štefan.

"Ďakujem." Zamrmlala som si popod nos a nabrala som si ďalšie sústo. Našťastie, to neputovalo do mojich úst, ale do úst Addae, ktorá z toho očividne tiež nebola veľmi nadšená.

"Á ham." Usmiala som sa na ňu a vložila som jej lyžičku do úst. Jedlo inštinktívne prehltla, ale výraz jej tváre nasvedčoval tomu, že jej vločkový drink veľmi nechutí. Ako každému dieťaťu v sirotinci. 

 

Po poobednej pauze ma čakala moja prvá vyučovacia hodina angličtiny. Mierne som sa obávala, ale úsmev spokojnej Addae sediacej na mojej posteli a hracej sa s jedným z mojich tričiek, ma donútil odhodiť všetky obavy stranou a venovať sa učeniu naplno. Predsa len, angličtinu som ovládala na stodesať percent. Zhlboka som sa nadýchla a vošla som do malej miestnosti s tabuľou a množstvom detí sediacich oproti nej. Hneď ako som vošla, hluk utíchol a všetky deti sa postavili.

"Thank you. Sit down please." Usmiala som sa na nich a svoj zošit s perom som položila na stôl. 

"So, my name is Silvia and i will be teaching you english." Predstavila som sa. 

"Can you please, tell me your names?" Usmiala som sa na dievčatko na kraji.

"My name is Bigué." Odvetila dievčina a žiarivo sa na mňa usmiala. 

"I am Yaw and this is my sister Yawa." Povedal o niečo menší chlapec vedľa nej a ukázal na svoju malú sestru plačúcu v jeho náručí.

"Why is she crying?" Spýtala som sa nechápavo.

"She is hungry, because she didn´t ate lunch. She don´t like it." Vysvetlil mi po chvíli premýšľania. Deti nemali na výber. Buď jedlo zjedli, alebo boli hladní. Tak to proste bolo. 

"Okey, so can you please tell me, what you don´t like at this place? I think, that we can change it together." Navrhla som im a spoločne sme sa pustili do riešenia všetkých problémov, s ktorými sa tu dennodenne stretávajú.

 

"Dobrú noc, Anna." Popriala som Anne s úsmevom, keď som našla svoj stan, ktorý mi v tom množstve pomáhala hľadať.

"Dobrú noc, veľa šťastia s Addae. V noci to s ňou býva ťažké." Zasmiala sa a dala sa na odchod.

"Nič čo by som nezvládla." Odvrkla som arogantne. Neznášala som, keď ma niekto podceňoval. Som rovnako dobrá ako všetci ostatní dobrovoľníci. Lepšia.

"Addae, go to bed. We are going to sleep." Usmiala som sa na Addae, hrajúcu sa s látkovou bábikou uprostred mojej postele.

"No." Vážne sa na mňa pozrela a následne sa rozosmiala.

Mne odporovať nebudeš. Pomyslela som si a zodvihla som ju na ruky. 

"We are going to sleep." Zopakovala som jej a pobozkala som ju na líce. 

"No." Pokrútila hlavou.

"You have to sleep Addae. I can tell you story if you want to." Navrhla som. 

"Yes, please." Usmiala sa a načiahla sa k posteli. 

"But first, you have to change your clothes." Upozornila som ju a vzala som si jedno z mojich tričiek. Addae zodvihla ruky a ja som jej vyzliekla oblečenie. Ak sa ten kus látky dal nazvať oblečením. Odložila som ho na stoličku a prezrela som si Addae od hlavy až po päty. Jej vychudnuté telíčko s nafúknutým bruškom ma takmer dohnalo k slzám. Ako tie deti môžu vydržať s takým malým množstvom jedla, keď ja už som bola od večere hladná ako vlk a deti majú ešte menšie množstvo ako ja. Nechápala som to. Prečo niektoré deti si nevážia to čo majú, potrebujú sa predháňať v tom, kto má lepší mobil a iné deti trpia s nedostatkom jedla, bez rodičov, bez všetkého? Nemajú nič. Doslova.

"Hands up." Vyzvala som ju a prevliekla som jej moje tričko cez hlavu. Vyzerala v ňom ako anjelik. Jej tmavá pokožka s bielym tričkom tvorila dokonalý kontrast a ja som sa na ňu nemohla prestať vynadívať. Pobozkala som ju na líce a zovrela som ju v objatí. 

"Už sa budeš mať iba lepšie." Pošepkala som jej do ucha a položila som ju na posteľ. Nemohla som ju takto nechať. Nedovolím, aby jej ešte niekto ublížil. Pomôžem jej. Pomôžem všetkým týmto deťom, aj keby ma to malo stáť hocičo. Vzala si do ruky svoju bábiku a prikryla sa látkou. Láskyplne som sa na ňu usmiala a sadla som si na kraj postele. 

Pohladila som ju po nožičke a začala som: "Once upon a time..."

 

"How it looks outside?" Spýtal sa jeden z mojich žiakov a pozrel sa von oknom.

"Outside? Nechápavo som sa na neho pozrela. 

"Outside of Africa." Vysvetlila mi jeho sestra.

"Oh." Zarazila som sa. Keď som na krátky moment zavrela oči, preniesla som sa na slnečnú čistinku, z ktorej som mala dokonalý výhľad na Tatry. Okolo mňa ručal potôčik a ja som mohla cítiť jemný vánok v mojich vlasoch. 

"Miss Silvia?" Z premýšľania ma vyrušil jeden z mojich žiakov a ja som bola prinútená otvoriť oči a čeliť týmto zvedavým pohľadom, ktoré chceli vedieť aký je svet vonku. 

"Outside world is beautiful." Vydýchla som sťažka a čakala som na ich reakcie.

"Do you have a clean water?" Spýtal sa jeden z nich.

"Yes, we have a tons of it." Usmiala som sa na neho.

"Do you have good food there?" Padla z davu otázka.

"The best one." Zasmiala som sa.

"Can we go to Europe?" Spýtala sa dievčinka s nádejou v očiach. Všetci sa na mňa nadšene pozreli a čakali na moju odpoveď.

"Of course." Usmiala som sa na ňu. Neviem ako to zariadim. Ale jedno mi bolo jasné. Musím to pre tie deti spraviť.

 

"Ako môžu tie deti jesť niečo, čo neznášajú?" Spýtala som sa na večeri vedúcej, keďže som si nemohla nevšimnúť znechutené pohľady detí pri jedení večere, ako inak vločkového drinku, ktorý sme jedli už tretí deň po sebe. 

"Nemajú na výber. Nič iné si sirotinec dovoliť nemôže." Odvetila vedúca a súcitne sa poobzerala okolo seba.

"A čo cestovanie? Boli už na nejakom výlete?" Zaujímala som sa.

"Bohužiaľ." Odvetila a sklonila hlavu.

"Musí byť nejaký spôsob ako im pomôcť." Protestovala som, až som sa nespoznávala. Prečo mi nie sú tieto deti ukradnuté ako pred dvoma dňami?

"Nie sú peniaze. Sponzorov je málo, nikto nemá záujem o pomáhanie deťom bez rodiny. Majú iba seba navzájom, nič iné." Vysvetlila mi.

"A čo keby sme získali nejakých nových sponzorov?" Navrhla som s nádejou v hlase a v hlave sa mi zrodil skvelý nápad. Nápad ako pomôcť týmto deťom.

"Ako to chceš urobiť?" Zaujímala sa.

"To nechaj na mne." Povedala som odhodlane. Bola som plne rozhodnutá využiť svojho vysokého postavenia v prospech týchto detí.

 

Po dvoch mesiacoch v Tanzánii som sa cítila ako nový človek. Celý čas strávený v Afrike som okrem učenia detí v škole, využila na vypracovanie projektu, vďaka ktorému sa deti zo sirotinca Moshi budú mať aspoň o kúsok lepšie. 

A tu som, stojím pred bránou sirotinca, pozerám sa na všetky tie deti, ktoré ma držia vo svojom skupinovom objatí a z očí im tečú slzy. Ako veľmi mi budú všetci chýbať. Jediná vec, ktorá ma poháňa odísť je tá, dať im možnosť žiť lepší život. A to sa mi vďaka môjmu projektu musí podariť. Kvôli nim.

"Rebeka," oslovila som vedúcu, "ďakujem za všetko." 

"Oh Silvia, budete nám veľmi chýbať. Aj ty, aj Addae." Ľútostivo sa na mňa pozrela.

"Medzi tým ako budeme doma, budem robiť všetko preto, aby som týmto deťom zabezpečila lepší život." Usmiala som sa na ňu. 

"Za posledné dva mesiace si spravila neskutočný pokrok vo svojom živote. Radi by sme ťa tu videli aj nabudúce. Dúfam, že sa nám aj s Addae prídete ukázať." Zverila sa mi.

"Prídeme, sľubujem." Usmiala som sa na ňu úprimne. Nemohla som si predstaviť svoj život bez ďalšej návštevy Afriky. Pretože Afrika je moje šťastie. A ja som ho našla v pomoci druhým.

Sabina Sabová

---