Vďaka projektu  „Anjeli deťom“ Asociácie pre mládež, vedu a techniku strávilo vyše 50 znevýhodnených detí prázdniny pri mori. Tábory, ktoré boli pre vyžrebované deti bezplatné, sa uskutočnili v dvoch turnusoch: 26.6. – 5.7.2015 a 28.8. – 6.9.2015 v chorvátskom kempe Baško Polje.   Na samotný priebeh sme sa pozreli očami ľudí, ktorí s jeho realizáciou pomáhali v zákulisí.  

Keď sme rozmýšľali, ako čitateľom priblížiť tábory  zrealizované v rámci  projektu „Anjeli deťom“, v prvej chvíli sa nám žiadalo písať najmä o rozžiarených tváričkách detí, o ich úsmevoch a veľkej radosti, ktorú počas táborov prežili. Postupne však vznikol nápad, že sa na vec skúsime pozrieť z opačnej strany. Pozadie projektu nám približuje Katka, koordinátorka poznávacích podujatí AMAVETu: „Jedného dňa sme sa od Gabiky (výkonnej riaditeľky AMAVETu) na porade dozvedeli milú novinu. V krátkosti šlo o to, že aj v tomto roku pokračujeme v realizácii táborov pre znevýhodnené deti, lebo sa našli sponzori a našou úlohou je vymyslieť, ako na to J  Vytvorené pravidlá boli navonok jednoduché – prihlášku mohol poslať ktorýkoľvek „dospelák“ pre ktorékoľvek sociálne znevýhodnené dieťa. Na začiatok sme si v tomto smere nedávali žiadne limity ohľadom príjmov rodiny, zdravotného stavu či počtu detí v rodine, sami sme boli zvedaví, ako rôzne  tento pojem ľudia vnímajú. O výsledku malo rozhodnúť žrebovanie. Horšie to bolo s názvom. Stretlo sa nás hádam 6 či 7 a každý prišiel so svojím nápadom. Keď sme rozoberali už asi 25. možnosť a aj napriek  všemožným pokusom o demokraciu sa stále ozývali kritické hlasy, prišiel za nami dlhoročný táborový vedúci Miloš, ktorý nás hodnú chvíľu počúval z vedľajšej miestnosti (ešteže nás v tých dňoch navštívil až z ďalekého Šumperka). Situáciu trefne vystihol názorom, že ľudia, ktorí  takúto myšlienku finančne podporia, sú pre deti jednoducho „andelé“. Ibaže české „andelé detem“ bolo treba preložiť do slovenčiny a vtedy vznikla otázka, ako súvisíme s najznámejším charitatívnym projektom na Slovensku“, pousmeje sa Katka a pokračuje:

„Po zverejnení výzvy mi na pracovný email začali chodiť iné správy, než na aké som bola dovtedy zvyknutá.  Odrazu som otvárala prihlášky plné príbehov o sirotách, o rodinách na pokraji hmotnej núdze, o deťoch z detských domovov...Prišlo ich niekoľkonásobne viac,  ako sme reálne mohli podporiť. V tej chvíli som bola šťastná, že o výsledku rozhodne žrebovanie a nesúťažíme o to, kto napíše srdcervúcejší príbeh, ani nehodnotíme,  ku komu bol osud najkrutejší. O pomoc sme poprosili „dospelákov“, ktorí tieto osudy poznali osobne a ktorí prihlášku vyplnili namiesto detí.   Bola to pre nás morálna záruka, že sa do žrebovania dostanú deti, ktoré to naozaj potrebujú a zároveň cesta, ako deti netrápiť spomienkami na to menej pekné v ich životoch. Do výzvy sa zapájali rôzni ľudia -  vychovávatelia z detských domovov, pracovníci sociálnych úradov, ale aj triedni učitelia a známi, ktorí si všímali svoje okolie. Spomínam si napríklad na mamičku,  ktorá do výzvy prihlásila cudzieho chlapčeka z viacdetnej rómskej rodiny, hoci doma mala štyri vlastné deti.  Z prajných reakcií  týchto ľudí bolo cítiť, že nám držia palce a že sa asi podarila dobrá vec.“

Dianie v zákulisí približuje aj kolega Peťo, ktorý posilnil rady AMAVETu až po realizácii prvého tábora a naskočil tak do rozbehnutého vlaku:  „Projekt Anjeli deťom sa mi pozdával od prvej chvíle, odkedy som o ňom počul. Po vylosovaní tých pár šťastných som dostal za úlohu oboznámiť s touto správou „anjelov“ a bola to veľmi milá skúsenosť, keďže na telefonát tohto typu sa nedá reagovať inak ako pozitívne. Už teraz sa teším na to, keď sa budem môcť opäť vžiť do roly posla dobrých správ.“

Po úspešnom zvládnutí komunikácie s rodičmi detí prostredníctvom „anjelov“, ktorí ich do tábora prihlásili,  prišiel vytúžený deň „D“ a deti spoločne so svojimi vedúcimi vyrazili do Chorvátska. Ako to celé dopadlo, sa opäť pýtame Katky: „Z pohľadu človeka, ktorý v tej chvíli sedel v kancelárii za počítačom, môžem povedať len toľko, čo som si po návrate detí domov prečítala v táborovej kronike. Na úplne prvej strane bol  príbeh dievčatka opisujúceho smutné udalosti, kvôli ktorým skončilo v detskom domove. Spomínali sa tam vyhrážky, mamine vybité zuby a polícia. Hneď za tým bolo nakreslené obrovské srdce, potom zopár vytrhnutých stránok a nič. Niečo mi ale hovorí, že táboroví vedúci by o tom mohli vedieť viac J“, dodáva.

Opýtali sme sa preto priamo ľudí - dobrovoľníkov, ktorí s deťmi strávili najviac času: „Som veľmi rada, že som sa mohla zúčastniť oboch táborov. Prežili sme spolu s deťmi krásne chvíle a neopakovateľné zážitky, ako napr. keď sme sa plavili loďou a pre mnohé z detí to bolo prvýkrát, ale spolu - ruka v ruke sme tomu strachu čelili a prekonali ho. Pravdaže boli situácie, kedy som toho mala dosť .... Ale vynahradili mi to chvíle, ktoré vyčarili deťom úsmev na perách, rozžiarili im očká, objali ma a vtedy som si uvedomila, prečo som tam a prečo to vlastne robím.  Za ten pomerne krátky čas mi tí malí šibali prirástli k srdcu. S niektorými som doteraz v kontakte a vôbec neľutujem, že som ich spoznala. Tak ako dúfam, že tento pobyt zmenil ich život aspoň na chvíľku, tak už ani ja som odtiaľ neodchádzala rovnaká ako predtým“, konštatuje vedúca Lucka. Jej slová potvrdzuje aj Dominik:  „Z pohľadu vedúceho musím povedať, že tábor to bol veru náročný. Práve kvôli prostrediu, z akého k nám deti prichádzali. Každé si so sebou nieslo vlastný mech starostí a obáv a nezostáva mi veriť v nič iné, len v to, že sa nám spolu s ostatnými vedúcimi podarilo pri väčšine detí dosiahnuť za ten krátky čas to, že aspoň na chvíľu mohli tie ťažké mechy odložiť, zabudnúť a užívať si more, oddych a nových kamarátov.“ Lucka dopĺňa: „Najviac ma prekvapilo, ako deti dokázali otvorene rozprávať o svojich ťažkých životných osudoch. Ledva som si ráno umyla zuby a už sa mi hrnuli slzy do očí z toho, čo mi malý Jožko rozprával. A práve preto som veľmi vďačná, že sa deti niečoho takého mohli zúčastniť. Nik, kto tam bol, to v živote nemá ľahké, no na tých pár dní sme zabudli na všetky problémy, starosti a snažili sme sa zaplátať dieru v srdci.“ 

Na záver by sme sa radi poďakovali za podporu a prejavenú dôveru slovami vedúceho Dominika: „Touto cestou by som sa chcel obrátiť na „anjelov“, vďaka ktorým môže projekt Anjeli deťom fungovať. Veď práve vďaka nim mohlo niekoľko detí prežiť časť prázdnin v krásnom prímorskom prostredí, kam by sa bez nich len ťažko dostali. Budem veľmi rád, ak tento projekt bude fungovať i naďalej a my, táboroví vedúci, dostaneme príležitosť postarať sa o pekné prázdniny ešte poriadnej kôpke detí J“

Fotogaléria z táborov: http://foto.amavet.sk/index.php?/category/178

Viac o projekte si môžete prečítať tu: http://www.superleto.sk/index.php?id=43&idd=7