Egy, két, három. Presne takto sme počítali dni do začiatku nášho výletu do Budapešti. Skoré ranné vstávanie nám našťastie ani trocha neubralo z nášho elánu  a chuti do spoznávania, obdivovania a zábavy. Poctivo zabalené kufre a maškrty, ktoré nám zabalili naše mamičky, sme naložili do autobusu a pohodlne sme sa usadili vedľa svojich susedov. 

Spánkom, bdením, rozhovormi, čítaním a počúvaním hudby, nám kilometre ubehli tak rýchlo, že sme sa nestačili diviť a už sme boli u našich maďarských susedov. Zrazu sme nemali poňatia, čo znamenajú tie zvláštne zoskupenia písmen na bilboardoch pri ceste. Chvíľku sme sa túlali uličkami Budapešti až sme zastavili v jednej, v ktorej nastúpila naša pani delegátka. Z jej prízvuku sme jasne pocítili, že v tejto krajine žije poriadne dlhý čas. Zámeno „sa“ síce nebolo stále na tom najlepšom mieste, no rozumeli sme všetko, čo nám chcela povedať. Veď Mária Terka nemôže byť nikto iný ako Mária Terézia a „neprší, len tak padá“ je istotne meteorologický jav, ktorý my nazývame „prehánky, mrholenie“. Náš pán profesor Branko sa stal na chvíľu Janko, ale aj malá jazyková bariéra nebola žiadnou prekážkou medzi nami a šikovnou tetou, ktorá okrem histórie a Budapešti, ovláda dva cudzie jazyky. Nazvali sme si ju po našom „ babka“ a veľmi sme si ju obľúbili. Veď naša „Babka“ bola na celé dva dni náš rýchly google translator, maps a wikipedia v jednom .

Najskôr sme si pozreli námestie hrdinov, na ktorom sme mali možnosť vidieť sochy Mateja Korvína, Jána Huňadyho, Lájosa Kossuta, alebo kráľa Istvána. Hrdo uprostred tejto krásnej kompozície sa týčil archanjel Michal, ktorý z vysokého stĺpa deň čo deň pozerá na turistov ako sme my. Prešli sme cez rieku a dostali sme sa do maličkého raja, v ktorom príjemne hrala hudba a mali sme možnosť pozrieť na zmenšeniny budov. Prichádzali sme naspäť k nášmu autobusu a chvíľu sa vozili medzi krásnymi budovami, až sme sa dostali k parlamentu. Bola to krásna veľká, biela budova, no nás najviac oslovila čestná stráž. Chlapi, premenení na sochy sa stali terčom našich objektívov. Od parlamentu sme spravili pár krokov a hľadeli sme na krásnu baziliku. Pompézne stropy a všetko čo ma pravá bazilika mať. Tento chrám bol však výnimočný, pretože relikviu ruky sv. Štefana, nevidíte v žiadnom obyčajnom chráme.

Nasledovala najpríjemnejšia časť výletu. Vošli sme do uličky, v ktorej sa dalo najesť. Chutné kebaby, pizza, hranolky, trdelníky, ale aj mnoho ďalších jedál, nám dobili sily a mohli sme pokračovať v našej prehliadke po Budapešti. Z Pešti na Budínsky hradný vrch sme sa dostali autobusom. V Budíne majú snáď tu najlepšiu zmrzlinu v Maďarsku a najkrajší výhľad.

Pokochali sme svoje oči na krásnych vežičkách, no naše tela nám hlásili nedostatok energie po náročnom a nádhernom dni. Aj živšie typy začala postupne zmáhať únava. Vtedy sme počuli tú nádhernú  vetu, že sa ideme ubytovať. Chvíľu sme blúdili v jednosmerkách, rovnako ako aj naše myšlienky, ako bude v hoteli vyzerať a čo nás tam čaká. Zrazu sme zazreli vysokú budovu s nápisom „hotel Goliát“. Je pravda, že nevyzeral ako Hilton, Plaza či Kempinský a jedna hviezdička nám začínala naháňať mierne rozmaznaný strach. Napokon sme nikto nespali vedľa žiadneho utečenca a nežrali nás mole, blchy ani ploštice. Aj keď sme mali zmiešané pocity, recepcia vyzerala úplne super , nie ako v Hiltone J ale ako v hoteli , ktorý ma úroveň a tam naše predsudky odpadli. Dostali sme kľúče a vyšli na prvé schodisko so zamknutými dverami. Tam sa Erik opýtal Maďara veľmi peknú vetu „Do you speak english ?“ a dostal ešte krajšiu odpoveď, ktorá by sa dala napísať len buchnutím oboch dlaní o klávesnicu. A predsa sme pochopili čo nám chcel povedať ! „Nie, nehovorím anglicky a ste na zlej strane“. Tuším . Vybrali sme sa opačnou stranou a našli tie správne dvere.

Nevedeli sme, kedy sa začína v Maďarsku nočný pokoj, no tejto noci sa začal až vtedy, keď sme zaspali. Nikoho sme nerušili a predsa máme na čo spomínať!

Pár hodín spánku, ranná hygiena, zabalené kufre, raňajky a mohlo sa ísť ďalej objavovať Budapešť. Mali sme na pláne trhovisko, ktoré bolo ako z pravého tureckého seriálu. Krásna budova a v nej samé špeciality, cez ovocie, zeleninu, klobásky, legendárnu papriku až po suveníry. Hodinu rozchodu sme využili ako naozajstní nákupní maniaci.

Mali sme na pláne ešte jedno nákupné stredisko, na ktorom by sme si mohli vraj len potešiť oči, ale boli sme unavení a preto sme išli priamo do múzea telegrafie. Prezreli sme telefóny a históriu očami telegrafie a techniky. Jednoducho zážitok !

Dočkali sme sa najkrajšej časti nášho výletu, Tropikária v nákupnom stredisku. Čo viac si môže študent turista priať, ako dva v jednom? Tropikárium a nákupné centrum, v ktorom sme mali časovo štedrý rozchod. Hady, ryby, žraloky, krokodíl, korytnačky a mnoho ďalších živočíchov, ktoré len tak nevidieť, vytvorili dokonalú scenériu, ktorú by nevytvoril ani ten najšikovnejší filmový producent. Bol to jednoducho neopísateľný zážitok, na ktorý budeme dozaista dlho spomínať.

Po rozchode „sme rozlúčili“ aj s našou babkou sprievodkyňou a vybrali sa zamávať Budapešti a Maďarsku. Autobus odviezol všetkých až za hranice Maďarska. Tam, kde je naša rodná zem. Tam, kde sa tešíme z ľubozvučného jazyka a tešíme sa každému zrozumiteľnému nápisu na bilboarde. Nuž, všade dobre, doma najlepšie. Vrelá vďaka , patrí všetkým ľuďom, ktorí sa podieľali na sprostredkovaní takýchto nezabudnuteľných zážitkov! Ďakujeme!   

Katarína Richnavská za AMAVET klub 727 pri Gymnáziu v Krompachoch